Keď je človek v nemocnici 800km od domova, tak spomienky na domácu stravu sú skoro vražedného charakteru. Chybami sa človek učí, že? V duchu som bola zase dievčatko a malou lyžičkou som ukladala marhuľovú marmeládu doprostred...Lenže to ma už z môjho tranzu prebudila sestrička s priam anjelským výrazom. Môj anjel držal v ruke tanier s tak škaredým jedlom, že mi bolo hneď jasné, že došlo k hroznému omylu!
Pri pohľade na masu niečoho na prvý pohľad neidentifikovateľného a vysoko obsypaného makom sa vo mne prebudil prapud človeka jaskynného a tvrdohlavo som vyjednávala s tou dobrou ženou, že chcem šišky! Chudinka nič netušiaca mi dookola vysvetľovala, že fakt netuší čo chcem, ale že mi môže doniesť rožok a kakao.
Keďže sme sa hádali síce tvrdo, ale slušne, rýchlo sme došli k rozlúšteniu záhady. Jedlo, ktoré mi v mojich očiach popletený anjel doniesol, boli skutočne šišky, ale české! "Jo, holka, tak ty si chtěla vdolečky...". Tak trocha rýpala sestrička, keď mi sama od seba doniesla ešte jeden veľký pohár kakaa. Rozprávala mi, že chodili na Zemplínsku Šíravu na výlet. Jej láskavosť som odplácala tým, že som jej nechala peknú spomienku a nehovorila, že by sa tam dnes asi kúpala sama, ale to je téma na iný blog.
Myslím si, že české šišky a slovenské šúlance s makom sú príbuzní, alebo ide o to isté jedlo. Bohužiaľ v nemocničnom prevedení sa to moc nedá spoznať aj keď mi to nakoniec celkom chutnalo. Časom som objavila aj ďalšie jedlá, ktoré sa volajú v oboch štátoch rovnako a predsa si každý predstaví to svoje od mamky.
Ani sama neviem prečo, ale pri najbližšej party som usmažila veľký hrniec šišiek, každý si to nazval po svojom a jediný problém bol v množstve, pokojne ich mohlo byť o jeden vdoleček viac.